02/06/2023
S jeho menom sme sa na DAAD už stretli ako s členom pozoruhodného zoskupenia trojice architektov Jan De Vylder, Inge Vinck a Jo Taillieu známeho pod skratkou dvvt. Po zhruba desaťročnej spoločnej ceste dláždenej viacerými úspechmi, medzi ktorými tróni ocenenie Strieborný lev pre nádejného mladého účastníka na Bienále architektúry v Benátkach 2018, sa Jo rozhodol zamerať na opätovný rozvoj vlastného ateliéru Jo Taillieu architecten. Návrat na vlastnú loď, ktorú na scénu uviedol už v roku 2004, však obohatila nielen skúsenosť z dvvt, ale aj z predchádzajúcich spoluprác s viacerými silnými belgickými osobnosťami ako je napr. Stéphane Beel, Xaveer De Geyter a ďalší. Jo Taillieu sa na rozdiel od mnohých architektov dobre cíti aj v pozícii projektového manažéra, čo mu dáva značnú výhodu v dôkladnej znalosti praxe. Jeho základným záujmom však stále zostáva úsilie o logiku konštrukcie a realizovateľnosť návrhu. Túto agendu rozvíja aj ako pedagóg na EPFL vo švajčiarskom Lausanne.
Rozhovor s Jo Taillieu /BE/
Jo Taillieu vedie od roka 2004 architektonický ateliér JTA (Jo Taillieu architecten). Niekoľko rokov bol aj súčasťou tvorivého kolektívu ADVVT spolu s Janom De Vylderom a Inge Vinckovou. V roku 2018 získali ocenenie Strieborný lev na 16. bienále architektúry v Benátkach za realizáciu expozície belgického pavilónu. Jo okrem iného učí na EPFL v Lausanne.
V roku 2020 ste pripravovali výstavu belgického brutalistického architekta Juliaana Lampensa. Vyjadrili ste sa, že ste mali v roku 1992 možnosť (ešte ako študent architektúry) navštíviť jeho výstavu v Antverpách, ktorá na vás vtedy hlboko zapôsobila. Čím vás jeho tvorba zaujala? Ako ovplyvnilo jeho dielo vašu vlastnú tvorbu a chápanie architektúry?
Bol to pre mňa pozoruhodný okamih. Jeden z prvých momentov, keď som architektúru prehodnotil od základov v zmysle opätovného spochybnenia otázky obývania, výstavby, vzťahu interiéru a exteriéru a samej materializácie. Tieto aspekty spája Lampens veľmi vrstevnatým, ale koherentným spôsobom. Na jeho práci ma fascinuje to, že okno nie je typológiou. Je to vzťah medzi vnútrom a vonkajškom. To isté platí aj o priestore. Napríklad v dome Wassenhove veľmi špecificky prepojil funkcie bývania. Tento druh opätovného spochybňovania skutočností, to, že nepovažuje veci za samozrejmé, a výnimočná dôslednosť v myslení sú pre mňa obdivuhodnými črtami jeho práce.
Vaše projekty nie sú na prvý pohľad zjavne formálne podobné. Niektoré z nich by sa dali vizuálne označiť za minimalistické, iné za inklinujúce k brutalizmu, postmoderne… Napriek tomu je vaše portfólio ucelené. Ako by ste opísali svoj proces navrhovania od idey až po finálnu formu?
Dnes žijeme v akejsi kultúre vizuality, kde sa obraz a jeho prepis stávajú dôležitejšími než súvislý príbeh od myšlienky cez proces tvorby až po finálny výsledok. Mňa osobne vizualita až tak veľmi nezaujíma. Ak pracujete v kultúre obrazu, vizualita bude dominantná aj v samom návrhu. Preto je výsledná forma (mojich projektov) následkom vzťahov a krokov, ktoré v procese tvorby robím. Výsledok môže byť (aj pre mňa) neočakávaný a nekonvenčný.
Rozhodnutie má teda mnoho následkov. Hľadáte skôr koncepčný význam nejakého problému a forma je len jeho dôsledkom.
Áno, je to tak. A myslím si, že vo chvíli, keď začneme hovoriť o vizuálnom štýle, je to chvíľa, keď prestávate v architektúre reagovať na zadanie najvhodnejším spôsobom. Pre mňa je proces takýto: položí sa otázka, existuje na ňu možná odpoveď a je zaujímavé, ako sa dostať k tej odpovedi takmer bez znalosti architektúry. Mojím osobným záujmom nie je pracovať so súborom existujúcich architektonických nástrojov, ale odpovedať na dané zadanie prakticky čímkoľvek.
Možno preto viaceré vaše projekty stierajú hranice medzi umením, architektúrou, umeleckou inštaláciou alebo scénografiou. Aká je vaša definícia architektúry? Kde stojí architektúra v rámci výtvarného umenia?
Myslím si, že architektúra nie je umenie. Architektúra má svoj účel, ktorý treba naplniť. O to v umení nejde. To, čo ma však na vzťahu umenia a architektúry nesmierne láka, je, že nekonvenčná otvorenosť umeleckej tvorby by sa mala rovnako využívať aj v architektúre. Tú istú metodológiu myslenia, ktorú používate v umení, môžete použiť aj v architektúre.
A čo je účelom architektúry?
Účelom môže byť aj jeho absencia, veď aj to je definovanie účelu. Navyše verím, že pri akejkoľvek stavbe alebo projekte musí existovať aj možnosť zmeny účelu. Mala by existovať alternatíva využitia iným spôsobom, aký bol pôvodne určený.
Preto sa mnohé z vašich prác zaoberajú témou opätovného využitia (reuse) a udržateľnosti. Aká dôležitá je pre vás možnosť opätovného použitia?
Ako architekti máme zodpovednosť za budúcnosť. Ak môžeme pracovať s existujúcim objektom alebo materiálom, hneď získame niečo zadarmo. Musíme iba pozorne nazerať a reagovať na to, čo už máme. Môžeme dokonca dosiahnuť kvality, ktoré by sme pri novostavbe nedosiahli. Nejde o patetický prístup starého k novému. Musíme byť aj dôslední vo využívaní zdrojov a mali by sme sa poučiť z minulosti.
V tom spočíva aj zložitosť pojmu udržateľnosti. Hovoríme o tom istom slove, no ľudia uvažujú o udržateľnosti rôzne. Čo pre vás predstavuje pojem udržateľnosť?
Udržateľnosť znamená premýšľanie nad všetkými architektonickými procesmi. Udržateľnosť bola nesprávne pochopená ako tvorba kože, cez ktorú prestaneme strácať energiu. V komunitno-edukačnom centre v Paddenbroecku som nadstavbou prekrývajúcou jestvujúce objekty vytvoril dvojitú vrstvu, prostredníctvom ktorej sa objekt oveľa viac využíva. Nevykurovaný nadstavaný priestor sa tak dá využívať počas väčšiny roka na rôzne funkcie, ktoré by neboli kapacitne možné, keby som pracoval iba so zatepleným priestorom. A to je určitý druh veľkorysosti, ktorú musíme v architektúre používať. Musíme poskytovať možnosti. V tomto projekte som zároveň chcel vytvoriť priestor na dnes neznámy, budúci účel. To znamená pre mňa udržateľnosť. Premýšľať nad programom a vývojom budovy. Toto je skutočná a nielen energetická udržateľnosť. Tá je iba jednou kapitolou z veľkej knihy s mnohými ďalšími kapitolami.
Je neuveriteľne naivné myslieť si, že nové technológie vyriešia problémy, ktoré prídu v budúcnosti.
A tiež si myslím, že v posledných rokoch sme stavali budovy, ktoré na otázku udržateľnosti odpovedajú v úzkom technologickom zmysle slova. Otázku udržateľnosti redukujú na izoláciu. Aj dnes staviame budovy, tzv. neinteligentné ruiny, ktoré nebudú adaptabilné. S udržateľnosťou musíme začať v úvode navrhovania. Nie je to iba vrstva, ktorú pridáme na konci. Musíme byť bystrí v spôsobe, akým tvoríme inteligentnú architektúru nezávislú od technológií.
Rea Dilhoffová